Rozhovor s režisérkami

Jak jste se seznámily s protagonistkami filmu?

Táňa: Na Filozofické fakultě, kde jsme všechny studovaly. V roce 1989 jsme tam společně prožily studentskou stávku. Některé z „holek“ jsme znaly už předtím, ale právě stávka, na jejíž organizaci jsme se všechny aktivně podílely, nás velmi sblížila.

Proč zrovna Alena, Alice, Pavla, Jana?

Táňa: Protože všechny čtyři jsou výrazné osobnosti a zároveň představují různé podoby ženství.

Nataša: Hľadali sme ženy, v ktorých ostalo niečo z revolučného náboja, i keď si tá ich potreba pretvárať svet k obrazu svojmu našla rôzne podoby. Práve to sa nám páčilo, že všetky štyri sú veľmi rôzne osobnosti, že každá z nich sa po revolúcii vydala úplne inou cestou, našla (alebo nenašla) iný recept na šťastie, a inak balancovala medzi rodinným a profesionálnym životom. Zároveň ich však mnohé spája. Tie kontrasty a podobnosti nás veľmi zaujali.

Pre mňa osobne ten výber spočíval tiež v tom, že i napriek tomu, že už 15 rokov žijem v Jeruzaléme, s tromi z nich som zostala v blízkom kontakte. I keď som sa s nimi stretávala každé leto v Prahe a niekedy aj v Jeruzaléme, často sa mi za nimi cnelo (aj za Táňou), a tak som tým filmom tak trochu chcela preklenúť tú diaľku a čas.

Pavlu som síce nevídala, ale zdalo sa nám, že by jej muzika mohla veľmi oživiť náš film. A tiež jej príbeh je ešte v niečom úplne iný, a ten rozmer sme tiež chceli mať vo filme.

Kdy jste začaly film natáčet a proč?

Táňa: Natáčet jsme začaly v roce 2005, kdy Nataša přijela do Prahy na natáčení jiného filmu. Alena Ježková zrovna měla křest své knihy Staré pověsti české a moravské, na kterém jí zazpívala Pavla Milcová. To byl náš první natáčecí den.

Nataša: V ten istý večer som sa zhodou okolností zoznámila aj s Jarmilou Polákovou, našou producentkou, ale požiadať ju o spoluprácu ma napadlo až o 3 roky neskôr. Dovtedy sme ten film točili ako dve partizánky, ale malo to svoje čaro.

Dvě režisérky na jednom filmu - jaká byla spolupráce? Byly ve střižně velké diskuse co ve filmu nechat a co vyhodit?

Táňa: Vcelku jsme se shodly, i když samozřejmě ne vždy jsme měly stejný názor na to, co z materiálu natočeného během čtyř let vybrat. Asi největší spor jsme měly o to, jaký použít archivní materiál. Zda vůbec a jak ve filmu ukázat policejní zásah na Národní třídě 17. listopadu 1989.

Nataša: I napriek tomu, že Táňa a ja máme úplne iný temperament, pri práci na filme sme sa väčšinou zhodovali alebo skvele dopĺňali. A keď sme sa nezhodovali, tak sme sa každá snažili vyargumentovať svoju pozíciu. Niekedy presvedčila Táňa mňa, inokedy zase ja ju. Občas sa stalo, že šlo o veľmi citovú a nie konceptuálnu záležitosť, a vtedy nešlo o argumenty ale o to pochopiť a ustúpiť. Bol to naozaj taký inšpirujúci dialóg medzi nami dvomi (i medzi nami a hrdinkami a vôbec so všetkými, kto na filme spolupracoval).

Vlastne sme sa s Táňou len o jednej veci hádali, a to od samého začiatku až do úplne poslednej hodiny strihu, Táňa to už zmienila – o mlátičke na Národní třídě. Táňa ju vôbec nechcela v našom filme použiť, pretože mala pocit že ide o veľmi klišé zábery, ktoré sa pri každom výročí vysielajú v televízii. Ja som zase cítila, že sú to ikonické zábery, a že proste nemôžeme rozprávať o revolúcii bez nich. Je to možno aj tým, že žijem v zahraničí, a tak som chcela, aby aj diváci vo svete trochu pochopili, čo sa v tých búrlivých novembrových dňoch u nás dialo.

Natašo vy pocházíte z Košic, kde dodnes žijí vaši rodiče, studovala jste v Praze a pak jste se rozběhla dále do světa - kam a proč?

My to máme v rodine, tie túlavé boty a ja som na tých dobrodružných príbehoch vyrástla. No a keď sa otvorili hranice, tak som ten šíro šíry svet chcela vidieť na vlastné oči. A tak som šla študovať medzinárodné vzťahy do New Yorku. Vlastne už počas revolúcie sme s Janou Hybáškovou snívali o tom, ako budeme robiť novú československú zahraničnú politiku. No ale počas mojich štúdií sa rozpadlo Československo a vypukla vojna v Juhoslávii, a tieto dve udalosti boli pre mňa dosť traumatické. Bol to taký šok po revolučnej eufórii. Rozpadom Československa som cítila, že som prišla o svoj domov a vojna v Juhoslávii mnou dosť otriasla, pretože som ju zažila zblízka pri natáčaní filmu o Vukovare. Zrazu som mala pocit, že potrebujem zistiť kto vlastne som, kam patrím a kam chcem ďalej smerovať, a tak som sa vydala na štúdiá do Izraela. No a po dlhom váhaní, pretože Praha mi bola veľmi blízka, som sa tam v roku 1994 vysťahovala. Tiež som zistila, že už nechcem robiť politiku, ale chcem točiť filmy, a tak som v Jeruzaleme vyštudovala filmovú školu. Ale o politiku som sa neprestala zaujímať, točím o nej filmy a som trochu aktívna v izraelsko-palestínskom mierovom hnutí.

Táňo, co vy jste prožila za 20 let od roku 89, bloudila jste také po světě?

Moc jsem nebloudila, vydala jsem se jen na rok do Ameriky na filmovou školu do Los Angeles a pak jsem se zase vrátila zpátky domů. Věnovala jsem se hlavně svým dvěma dcerám a hraní divadla. Chodila jsem i - s velkým potěšením - na DAMU k panu profesorovi Vyskočilovi. Také jsem přednášela dějiny filmu na FAMU.