Tvorcovia
Juraj Jakubisko – scenár a réžia
Najvýznamnejší filmový a divadelný režisér Českej a Slovenskej republiky
Narodil sa 30. apríla 1938 v astrologickom znamení Býka. Muži v tomto znamení sú charakterizovaní ako praktické, kľudné a rozvážne povahy, no nanajvýš opatrné. To možno niekedy evokuje aj myšlienku, že im chýba romantická stránka, čo je absolútny omyl, hlavne u Juraja Jakubiska. Na druhej strane sa hovorí aj to, že Býk je tvrdohlavý. Ale tvrdohlavosť obrátená „hore nohami“ je trpezlivosť a to je vzácna vlastnosť. A tá je rozhodne jednou z režisérových charakteristických čŕt.
Pochádza z východoslovenskej dedinky Kojšov neďaleko Košíc. A hoci dnes žije v Prahe, veľkú časť svojho diela vytvoril na Slovensku a preto zostáva stále československým režisérom, hoci tento štát už dávno neexistuje.
Počas svojej mladosti ešte pred nástupom na umelecké štúdiá sa venoval mnohým a skutočne rôznorodým záľubám: maľoval, písal básne, komponoval, hral amatérske divadlo, behal, pretekal na bicykli, bol leteckým modelárom, skákal na padáku, lietal na vetroni.
V roku 1962 po skončení UMPRUMu bol prijatý na pražskú FAMU, odbor réžia. Už počas vysokoškolského štúdia pracoval ako režisér experimentálneho divadla Laterna Magica. Svojimi filmovými experimentami – Posledný nálet, Každý deň má meno, Mlčanie, Dážď, Čakanie na Godota získal úspechy na mnohých medzinárodných študentských filmových festivaloch.
Svoj prvý celovečerný film Kristove roky natočil v roku 1966, v období po vpáde sovietskych vojsk v rokoch 1968 – 1969 dokončil filmy Vtáčkovia, siroty a blázni a Zbehovia a pútnici. Cenzúrou bol ale v roku 1970 tesne pred dokončením zastavený jeho ďalší film – Dovidenia v pekle, priatelia. Vďaka talianskemu producentovi Morisovi Ergasovi sa však negatív natočeného materiálu uchoval v Ríme a tak film mohol byť – ale až po 22 rokoch dokončený.
Okolnosti jeho dokončenia boli dosť kuriózne. Ergas sa už v Ríme snažil film zostrihať, nakoľko sa ale režisér pri natáčaní nedržal striktne scenára a veľa improvizoval, na základe negatívu ho nebolo možné zostrihať. Juraj Jakubisko síce do Ríma prepašoval akýsi „návod“ na strih, nakoľko ale k dispozícii nebola ani hudba a aj dialógy boli talianske, vznikol nie veľmi kvalitný film. Definitívne dokončený bol až po revolúcii, v roku 1990, samotným režisérom, ktorý nadviazal na svoju vlastnú verziu strihu i scenára.
Pre Juraja Jakubiska nastalo ťažké obdobie. Slovenská filmová tvorba mu zakázala natáčať filmy, v roku 1975 mu komisia dokonca odporučila odísť zo SFT, nakoľko, okrem iného, u neho „neboli predpoklady, aby vytváral či už hrané alebo krátkometrážne filmy, ktorými by sa angažoval pre uskutočnenie politiky KSČ“.
Po dlhej dobe dostal síce povolenie točiť, no v roku 1979, kedy jeho snímka Postav dom, zasaď strom získala medzinárodný úspech na filmovom festivale v Amsterdame, sa vzápätí ocitla na zozname zakázaných filmov a režisérovi bolo znovu zakázané pracovať na filmoch.
Z manželstva s modelkou a právničkou Ľudmilou Vášovou sa mu v roku 1975 narodila dcéra Žaneta.
V roku 1985 prišla svadba s herečkou Deanou Horváthovou a v tom istom roku sa im narodil syn. Následne ešte v tom istom roku natočil filmovú rozprávku Perinbaba v hlavnej úlohe s Guliettou Masini, manželkou režiséra Federica Felliniho.
V roku 1989 obsadil do svojho nového filmu Sedím na konári a je mi dobre po prvý krát manželku Deanu. O rok na to získal prvé významné ocenenie – československí filmoví novinári zvolili za najlepší film 80. rokov jeho dielo Tisícročná včela. Zároveň v tom istom roku (1990) konečne dokončil aj film Dovidenia v pekle, priatelia.
V roku 1992 začal pracovať na ďalšom filme – Lepšie je byť bohatý a zdravý, ako chudobný a chorý, kde si opäť jednu z hlavných postáv zahrala i jeho manželka.
V roku 1993 opustil aj s celou rodinou Slovensko a definitívne sa usadil v Prahe, o rok na to založila manželka Deana producentskú spoločnosť Jakubisko film s.r.o., aby sa stala producentkou jeho filmov.
Už pod hlavičkou novej spoločnosti vznikla v roku 1996 Nejasná správa o konci sveta, ktorá vzápätí získala množstvo medzinárodných i domácich filmových ocenení.
V roku 1999 sa Juraj Jakubisko stal členom Európskej filmovej akadémie, v roku 2000 bol ocenený ako Najlepší slovenský režisér 20. storočia. Za významný prínos za rozvoj filmového umenia získal zároveň Zlatú pečať juhoslovanskej kinotéky.
V roku 2001 bol menovaný docentom FAMU, zároveň získal Cenu za celoživotnú umeleckú činnosť Masarykovej akadémie umenia.
Za dlhoročný umelecký prínos získal cenu ČFTA – Českého leva v roku 2002.
Do toho obdobia natočil celkom 13 celovečerných hraných filmov. Všetky boli prezentované na domácich i zahraničných festivaloch a spolu získali viac ako 80 ocenení.
V roku 2003 prebral z rúk prezidenta SR Rudolfa Schustera Najvyššie štátne vyznamenanie Slovenskej republiky PRIBINOV KRÍŽ.
Zatiaľ posledným dokončeným filmom Juraja Jakubiska je Post coitum z roku 2004.
V súčasnej dobe dokončuje Bathory, ktorý bude mať premiéru na jeseň roku 2007.
Okrem práce na filmoch a divadelných predstaveniach, nemožno nespomenúť aj iné nie menej významné režisérove aktivity. V prvom rade ide o výtvarnú činnosť, v ktorej určite nezostáva v priemernosti. Svoje práce prezentuje na samostatných výstavách obrazov alebo spoluúčasťou na vernisážach pri najrôznejších príležitostiach.
Vďaka svojmu typickému rukopisu, plnému alegórií, fantázie a vizionárskej obraznosti sa o Jurajovi Jakubiskovi píše ako o umelcovi, ktorý svojím magickým realizmom v tejto časti sveta znamená vo filme to, čo Gabriel Garcia Marquez v literatúre Latinskej Ameriky. Medzi jeho časté prívlastky v medzinárodnej tlači patrí aj prezývka „Fellini východnej Európy“.